(tento príspevok odznel na konferencii, ktorá bola sprievodným podujatím na Bystrickej folklórnej Haravare 2013)
Improvizáciu v ľudovom tanci by
sme mohli definovať ako tanec, pri ktorom robí tanečník samostatné rozhodnutia
na základe určitých pravidiel. To kladie na interpretov dve základné
požiadavky: 1. znalosť pravidiel konkrétneho tanca a 2. schopnosť
improvizovať, čiže robiť počas tanca rozhodnutia o priebehu tanca
s prihliadnutím na tieto pravidlá. V tomto príspevku sa nechcem
venovať prvej požiadavke, znalosť pravidiel a vnútornej štruktúry tanca
súvisí s jeho podrobnou analýzou. Zameriam sa na schopnosť samostatnej
improvizácie v ľudovom tanci, pretože kto nie je schopný tancovať
v zásade podľa akýchkoľvek pravidiel, nedokáže výsledky tanečnej analýzy
prakticky použiť. Slovné spojenie „schopnosť improvizácie“ používam zámerne,
pretože improvizácia v ľudovom tanci je tým kvalitnejšia, čím sú vedomosti
o pravidlách konkrétneho tanca hlbšie (a sú v improvizácii aj
zohľadnené, napríklad: zmena smeru krútenia sa deje s novou hudobnou
frázou, krútenie páru je len do jednej strany, tanečné motívy, ktoré sa musia
vyskytovať vždy blízko seba, percentuálny pomer výskytu jednotlivých tanečných
dielov a pod.) My sa budeme venovať výhradne schopnosti improvizácie ako
princípu prispôsobovať svoj tanec pravidlám, pričom tieto pravidlá pre potreby
nácviku zjednodušíme. Po osvojení si schopnosti improvizácie je kedykoľvek
možné jednotlivé pravidlá pridať a priblížiť tak svoj tanec predlohe.
Pokúsim sa uviesť konkrétny postup
nácviku schopnosti improvizácie v ľudovom tanci, na základe ktorého by
mali interpreti dokázať robiť samostatné rozhodnutia a vytvárať vlastný
tanec. Na rozdiel od nácviku choreografie, kde sú všetky pohyby presne vopred
určené a tanečníci využívajú svoju chronologickú pamäť, si nácvik
improvizácie vyžaduje prácu so štrukturálnou pamäťou, kde si tanečník musí pamätať
funkciu jednotlivých tanečných motívov a vzťahy medzi časťami tanca.[1] Interpret si
musí informácie o konkrétnom tanci logicky usporiadať, aby vedel pohotovo
reagovať na impulzy z okolia, viesť partnerku, pracovať s dynamikou
a radiť za sebou jednotlivé časti tanca na základe vlastnej invencie.
Princíp nácviku schopnosti improvizovať založíme
na striedaní jednotlivých dielov tanca[2], práca
s tanečnými motívmi bude v tomto prípade druhoradá. Tanečné motívy sú
zvyčajne radené za sebou rýchlo (v niektorých prípadoch už po jednom, či dvoch
taktoch) a vyžadovať od interpretov samostatné rozhodnutia v príliš
krátkych intervaloch by bolo v tejto chvíli kontraproduktívne. Pomocou
jednoduchej schémy sa pokúsime vytvoriť si akúsi vizuálnu predstavu o vnútornej
štruktúre tanca a pri tancovaní sa budeme po tejto schéme pohybovať,
pričom niektoré „cesty“ budú presne určené a iné si budú vyžadovať
rozhodnutie interpreta o ďalšom postupe. Venovať sa budeme trom tanečným
dielom: 1. základné a oddychové motívy, 2. krútenie páru, 3. samostatné
cifrovanie, pretože tieto sú zvyčajne súčasťou najpočetnejšej skupiny ľudových
tancov – krútivých tancov[3].
Zjednodušený princíp improvizácie vyjadruje
táto schéma:
Vrcholy trojuholníka
predstavujú jednotlivé tanečné diely a strany trojuholníka (šípky)
predstavujú prechody medzi týmito dielmi. Prechodom z jedného dielu do
iného môže byť tanečný motív, sled motívov, či séria pohybov vrátane práce rúk
v rámci komunikačných impulzov pri vedení partnerky (závisí od konkrétneho
tanca). Východiskový stav: k jednotlivým tanečným dielom sú priradené
tanečné motívy. Každý diel môže obsahovať viac tanečných motívov. Každý prechod
(v rámci schémy každá šípka) je presne určený (konkrétny sled pohybov – závisí
od konkrétneho tanca). Pohyb po schéme: Tanečník sa nachádza na jednom
z vrcholov trojuholníka – napríklad tancuje základný motív (dvojkročku).
Na to, aby mohol zmeniť tanečný diel, musí sa rozhodnúť, či ísť cestou vpravo
(krútenie páru) alebo vľavo (cifrovanie). Hneď ako sa rozhodne, musí urobiť
konkrétny, presne určený „prechod“ a následne si musí vybrať tanečný
motív, ktorý k novému dielu patrí. Po chvíli tancovania sa opäť musí
rozhodnúť medzi dvomi cestami, urobiť konkrétny prechod a vybrať si
tanečný motív. To sa neustále opakuje, takže tanečník vždy príde k bodu,
kedy musí urobiť rozhodnutie, ale rozhoduje sa medzi presne určenými
a nacvičenými kombináciami, ktoré vyústia do rozhodnutia sa pre motív
nového dielu. Nový diel sa končí bodom, kedy je potrebné znovu sa rozhodnúť.
Schému možno zjednodušiť tak, že ku každému dielu je priradený len jeden
tanečný motív, náročnejšou sa naopak stáva, keď má každý diel viacej možností
prevedenia, prípadne pribudnú ďalšie varianty prechodov (tu sa rozhodnutia
vyžadujú v rýchlejšom slede – rozhodnutie pre cestu vpravo si vyžaduje
rozhodnutie pre variant prechodu a po prechode rozhodnutie pre tanečný
motív).
Metodický
postup
Rozoberieme
si základný model schémy a postup jej nácviku. Každému dielu tanca
priradíme iba jeden tanečný motív a prechody budú mať iba jeden variant.
Nakoľko robiť vlastné rozhodnutia počas tanca je pre neskúseného interpreta
veľmi náročné (tu sa má na mysli neskúsený v improvizácii – tanečná pamäť
funguje na inom princípe), každá nová časť výučby by mala byť najskôr presne
určená, čiže „cestu“ určí pedagóg a až po jej technickom zvládnutí budú
rozhodovať interpreti. Schéma improvizácie doplnená o postupnosť krokov
vyzerá nasledovne:
Počas
deviatich krokov by mali interpreti získať základné vedomosti k tomu, aby
boli schopní samostatne improvizovať. Počas výučby platia dve zásady: 1.
interpretom dávame vždy iba jednu novú informáciu a 2. novú informáciu po
jej osvojení dáme do súvisu s už známymi informáciami. Vysvetlíme si teraz
postupne každý krok:
1.
základný motív – interpretov naučíme základný tanečný
motív. Ide spravidla o časť tanca, ktorá sa zvykne nazývať aj „vodenie
partnerky[4]“.
Motivicky ide o varianty chôdze, jednokročky a dvojkročky
v rôznom perovaní. Každý tanec má vlastné špecifické prevedenie
základného/oddychového motívu. Interpretom vysvetlíme držanie páru, perovanie,
priestorovú kresbu motívu atď. Varianty prevedenia motívu najskôr presne určíme
(napríklad v raslavickej krucenej pohyb chôdzou vpred a vzad,
v zubereckej polke valaský a odpovedanie partnerky na podup,
v čardášoch postup dvojkročky po priestore a pod.), po ich zvládnutí
necháme interpretov, aby sa sami rozhodovali (napríklad tanečník urobí podup
kedy chce a partnerka mu odpovie, pohyb motívom po priestore určí tanečník
a partnerka sa nechá viesť a pod.)
2. motív krútenia – interpretov naučíme
motív krútenia páru. Vysvetlíme držanie páru (najčastejšie bočné), prácu
s ťažiskom tela a prevedenie motívu (záleží na konkrétnom tanci) – jeho
rytmus, perovanie, dynamiku a pod. S motívom krútenia páru úzko
súvisí aj zmena smeru krútenia (krokmi, poskokmi, zastavením a prenesením
ťažiska a pod.) V prvej fáze cvičenia intepretom presne určíme, čo
majú robiť – učia sa to ako presný sled motívov (krútenie do jednej strany –
zmena smeru – krútenie do druhej strany). V druhej fáze necháme
interpretov, aby sa sami rozhodli, kedy urobia zmenu smeru krútenia. Pre
uľahčenie rozhodovania môžeme použiť zavedenie pravidla, v ktorej časti
hudobnej frázy sa má zmena udiať (s prvou dobou novej frázy, na konci frázy
a pod.). Interpreti tak majú záchytný bod, musia si len vybrať, ktorú
frázu na zmenu smeru použijú (nemusia byť „v strehu“ celý čas, ale iba na
začiatku frázy)
3.
prechod do krútenia – najčastejšie ide o posun partnerky
do strany z držania čelného do držania bočného. Keďže počas prechodu
nastáva aj zmena tanečného motívu (zo základného na motív krútenia), má posun
partnerky spravidla svoje načasovanie vzhľadom na prevádzaný tanečný motív
(napríklad pri dvojkročke vpravo a vľavo prechádzame do krútenia až na
konci druhej dvojkročky pri návrate vľavo). Prechod do krútenia učíme
interpretov najskôr presne určený, neskôr necháme tanečníkov viesť partnerky
a začínať krútenie samostatne. Pri niektorých tancoch môže byť prechod do
krútenia náročný, pretože ide o koordináciu a správne načasovanie
práce nôh (tanečný motív) a práce rúk (impulz partnerke)
4.
prechod do základného motívu – interpretov naučíme
prechod z krútenia do základného motívu. Podľa konkrétneho tanca môže ísť
o špeciálny ukončovací motív (podvrtnutie partnerky pod rukou, zastavenie
krútenia podupom a pod.) alebo plynulý prechod priamo do základného
tanečného motívu. Prechod učíme najskôr ako presnú kombináciu, potom necháme
tanečníkov robiť prechod samostatne.
V tejto
fáze môžeme spojiť všetko spolu. Najskôr presne určíme kombináciu,
v ktorej bude zahrnuté vodenie partnerky, prechod do krútenia, krútenie,
zmena smeru krútenia a návrat do základného kroku. Aby tanečníci nemuseli
riešiť pri improvizácii dve veci naraz (rozhodnúť sa, čo idú robiť
a rozhodnúť sa kedy to urobia), je vhodné zaradiť cvičenie, kde pedagóg
prvé rozhodnutie zoberie na seba, takže určí „čo“ a na interpretov nechá
„kedy“. Môže dávať povely počas tanca (krútenie!, základný krok!, krútenie!,
zmena smeru!) a tanečníci následne nájdu vhodný okamih na splnenie povelu.
V poslednej fáze necháme všetky rozhodnutia na interpretoch.
5.
motív cifrovania – interpretov naučíme tanečný motív –
cifru. Pre potreby pochopenia improvizácie stačí jeden tanečný motív,
v prípade, že to tanečníci zvládnu, skúsime striedanie dvoch – troch
motívov (naučíme jeden motív, naučíme druhý motív, určíme ich striedanie, potom
necháme samostatne striedať, pridáme tretí motív atď.) Vysvetlíme držanie páru
(za zdvihnuté ruky, bez držania, za jednu ruku...) a správne štýlové
prevedenie motívu.
6.
prechod zo základného motívu do cifrovania – tento prechod
najčastejšie súvisí so zmenou párového držania (podľa konkrétneho tanca). Môže
ísť o odstrčenie partnerky od seba, podvrtnutie, prechytenie a pod.
Interpretov naučíme presný prechod do cifrovania a následne ich necháme
samých rozhodnúť, kedy ho urobia.
7.
prechod z cifrovania do základného motívu –
obdobne, ako prechod do cifrovania, má aj ukončenie cifrovania a následný
prechod do základného motívu svoje prevedenie (podľa konkrétneho tanca môže ísť
o špeciálny motív na ukončenie cifrovania, podvrtnutie partnerky, zmenu
párového držania a pod.)
V tejto fáze môžeme spojiť vodenie partnerky
s cifrovaním a s párovým krútením. Pedagóg určí sled motívov
tak, aby sa vyhol pohybu po tretej strane trojuholníka, ktorá ešte nebola
interpretom vysvetlená. Postupujeme obdobne ako pri cvičení po 4. kroku
(pedagóg dáva povely, interpreti hľadajú vhodný čas)
8.
prechod z krútenia do cifrovania – interpretov naučíme,
akým spôsobom sa vo vybranom tanci prechádza z krútenia do cifrovania. Tu
pribudne ďalší priestor pre „rozhodnutia“ interpretov, pretože budú mať na
výber, či po krútení zmenia smer (učili sa v 2. kroku), alebo prejdú do
cifrovania (učia sa teraz), alebo prejdú do základného motívu (učili sa
v 4. kroku). Motivicky ide najčastejšie o ukončenie krútenia
a zmenu párového držania s prechodom do motívu cifrovania.
9.
prechod z cifrovania do krútenia – podľa konkrétneho tanca
naučíme interpretov prechod do krútenia. Najčastejšie ide o priestorový
variant prechodu z cifrovania do základného motívu (pri prechode do
základného motívu, napr. dvojkročky ide tanečník priamo k tanečnici do
čelného držania, pri prechode do krútenia ide šikmo k tanečnici do bočného
držania). Zároveň sa deje zmena motívu na motív krútenia.
V tejto fáze spojíme všetky časti tanca, pedagóg môže
vytvoriť kombináciu, ktorá simuluje ľubovoľný pohyb po trojuholníku, následne
iba dáva počas tanca povely a v poslednej fáze nechá interpretov, aby
na základe vytvorenej schémy samostatne improvizovali.
Ďalším postupom pri
zdokonaľovaní sa v improvizácii je pridávanie nových možností do vrcholov
trojuholníka (častí tanca). Množstvo tancov má dva možné spôsoby krútenia páru,
viac možností zmeny smeru, varianty základných krokov a rôzne motívy
cifrovania. Pri výučbe postupujeme tak, že novú možnosť najskôr naučíme
samostatne, potom v spojení s iným vrcholom trojuholníka a potom
striedame staršiu možnosť s novou (napríklad druhý spôsob krútenia páru
učíme tak, že naučíme krútenie B a zmenu smeru B, potom striedame základný
krok a krútenie B, potom striedajú sami tanečníci, potom spojenie základný
krok – krútenie A verzus základný krok – krútenie B, potom to isté
s cifrovaním a krútením A,B). Čím viac možností pribudne, tým viac sú
nútení interpreti rozhodovať sa medzi možnosťami. Stále platí, že najskôr sa
rozhodnú o vrchole trojuholníka (kam pôjdu), k tomu majú určenú cestu
(ako pôjdu) a potom sa rozhodnú o tanečnom motíve (čo tam budú
robiť). V jednoduchej verzii schémy, kde je každému vrcholu trojuholníka
priradený iba jeden tanečný motív, sa interpreti rozhodujú len raz (kam pôjdu)
a všetko ostatné majú určené.
Výhodou schémy je, že platí pre všetky krútivé tance (starého
aj nového štýlu, krucená, do šaflika, do vysoka, frišká, čardáš...), takže
stačí jednotlivým častiam schémy priradiť tanečné motívy a pohybové sledy
daného tanca a postup zostáva rovnaký. Interpreti skúsení
v improvizácii sú schopní veľmi rýchlo improvizovať aj tanec, ktorý vidia
prvý krát, pretože si len odsledujú niekoľko motívov a aplikujú ich na
schému, ktorú ovládajú. Tu však považujem za potrebné zdôrazniť, že
zdokonaľovanie sa v tanečnej improvizácii neznamená zdokonaľovanie sa
v tanci samotnom. Analýzou tanca môžeme zistiť ďalšie pravidlá
o vzťahoch medzi tanečnými dielmi, či zaužívanými motivickými sledmi. Až
ich zohľadnením v samostatnej improvizácii sa tanec stáva kvalitnejším po
odbornej stránke. Ideálny interpret by mal dospieť k pochopeniu tanečného
myslenia „nositeľov“ a nesnažiť sa tancovať ako oni, ale ako jeden
z nich.
[1]
MARIŠLER, S. – Dva metodické prístupy k výučbe improvizácie v ľudovom
tanci, VŠMU 2013, Bratislava
[2]
Tanečné diely v tomto prípade chápeme ako vizuálne jednoznačne odlišné
časti tanca, napríklad vodenie partnerky po priestore, krútenie páru,
samostatné cifrovanie a podobne.
[3]
„Ich základným a najpríznačnejším choreografickým znakom je krútenie sa
páru na mieste v objatí, a to v rôznych lokálnych, generačných
a individuálnych choreograficko-plastických obmenách, zväčša
v jednoduchých rytmických schémach kročných a skočných motívov.“ DÚŽEK,
S., GARAJ, B. – Slovenské ľudové tance a hudba na sklonku 20. storočia,
SAV 2001, Bratislava
[4] ZÁLEŠÁK,
C. – Ľudové tance na Slovensku, Osveta, Bratislava 1964
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára