(tento príspevok odznel na konferencii, ktorá bola sprievodným podujatím na Bystrickej folklórnej Haravare 2013)
Improvizáciu v ľudovom tanci by
sme mohli definovať ako tanec, pri ktorom robí tanečník samostatné rozhodnutia
na základe určitých pravidiel. To kladie na interpretov dve základné
požiadavky: 1. znalosť pravidiel konkrétneho tanca a 2. schopnosť
improvizovať, čiže robiť počas tanca rozhodnutia o priebehu tanca
s prihliadnutím na tieto pravidlá. V tomto príspevku sa nechcem
venovať prvej požiadavke, znalosť pravidiel a vnútornej štruktúry tanca
súvisí s jeho podrobnou analýzou. Zameriam sa na schopnosť samostatnej
improvizácie v ľudovom tanci, pretože kto nie je schopný tancovať
v zásade podľa akýchkoľvek pravidiel, nedokáže výsledky tanečnej analýzy
prakticky použiť. Slovné spojenie „schopnosť improvizácie“ používam zámerne,
pretože improvizácia v ľudovom tanci je tým kvalitnejšia, čím sú vedomosti
o pravidlách konkrétneho tanca hlbšie (a sú v improvizácii aj
zohľadnené, napríklad: zmena smeru krútenia sa deje s novou hudobnou
frázou, krútenie páru je len do jednej strany, tanečné motívy, ktoré sa musia
vyskytovať vždy blízko seba, percentuálny pomer výskytu jednotlivých tanečných
dielov a pod.) My sa budeme venovať výhradne schopnosti improvizácie ako
princípu prispôsobovať svoj tanec pravidlám, pričom tieto pravidlá pre potreby
nácviku zjednodušíme. Po osvojení si schopnosti improvizácie je kedykoľvek
možné jednotlivé pravidlá pridať a priblížiť tak svoj tanec predlohe.