Tanečné tradície Slovenska môžeme v dnešnej dobe
prezentovať širokej verejnosti rôznymi spôsobmi. Dominantnou formou však stále
zostáva javisková prezentácia ľudového tanca. Javisko je súčasťou divadelného
priestoru, platia na ňom zákonitosti scény a preto je potrebné pri
uvádzaní akéhokoľvek javiskového počinu pristupovať k nemu aj
z pohľadu divadelnej tvorby. Obzvlášť v dnešnej dobe, keď sa
v rámci konkurenčného prostredia snažia všetky divadelné žánre viac
priblížiť k divákovi, už nie je nepredstaviteľné, že bežný návštevník
folkloristického predstavenia uvidí v tom istom období aj činohru
a muzikál. Javiskový ľudový tanec sa tak ocitá v konkurencii nielen
vzájomnej - medzi množstvom folklórnych kolektívov, ale aj ako žánru mu
konkurujú ďalšie tanečné štýly a divadelné útvary. Vo svojom príspevku by
som preto rád uviedol niektoré základné pojmy a profesie, ktoré vstupujú
do tvorby tanečného diela. Aj keď je zrejmé, že v podmienkach amatérskeho
hnutia, ktoré je najväčšou základňou kolektívov prezentujúcich ľudový tanec na
scéne, väčšinou nie je možné v dostatočnej miere realizovať celý tvorivý
proces.
námet
Na začiatku tvorivého procesu stojí
námet. Námet je hlavnou myšlienkou diela. Námetom môže byť existujúci jav,
konkrétna situácia, príbeh, ale aj napríklad iné umelecké dielo. V písomnej
podobe môže mať námet iba jednu vetu, ale aj niekoľko strán. V tvorbe
folklórnych súborov sa najčastejšie vyskytujú námety, ktoré odzrkadľujú
prirodzený život ľudového tanca, čiže tanečné príležitosti a situácie
s nimi spojené. Prevládajúcim námetom sa v poslednom období stáva
stvárnenie tanečnej zábavy, čo je najmenej problematické na spracovanie, podľa
môjho názoru však nie veľmi invenčné. Zvolený námet môže predurčiť aj mieru
štylizácie tanečného diela a celkový prístup k jeho spracovaniu.
scenár/libreto
Rozpracovaním námetu do konkrétnej
podoby vzniká scenár/libreto. Libreto má skôr formu voľného textu, ktorý hovorí
o myšlienkach, emóciách, či dejovej línii tanečného diela. Ide
o text, z ktorého vychádza autorský tím pri tvorbe diela, ale aj o
umelecký text, ktorý môže byť prezentovaný divákovi prostredníctvom bulletinu
a poskytuje mu vodítko k pochopeniu zámeru autora. Scenár má
charakter pracovného textu, okrem dialógov a textov piesní obsahuje aj
scénické poznámky o pohybe účinkujúcich po javisku, réžijné poznámky
o situáciách a motiváciách jednotlivých postáv a technické
poznámky pre svetelnú a zvukovú réžiu. Dobre napísaný scenár sa stáva
základnou pracovnou pomôckou celého autorského tímu, pri tvorbe obsahuje
množstvo praktických informácií, v procese skúšania dáva prehľad
o objeme hotovej práce a nasledujúcich úlohách, dáva informáciu
o chronologickom slede obrazov, ktoré sa môžu skúšať samostatne
a podobne. S dokončeným scenárom vstupuje do hry režisér.
réžia
„Réžia je umelecko - tvorivá činnosť,
ktorá spočíva v celkovej organizácii javiskového diania,
v konzistentnej interpretácii scenára (libreta) a sprostredkovaní
jeho myšlienky divákovi. Je to činnosť zameraná na koordináciu a intergráciu
jednotlivých zložiek a prvkov dramatickej štruktúry a na ich pretváranie do
ideovo a štýlovo jednotného, celistvého diela[1].“
Režisér
je spravidla považovaný za hlavného autora diela. Koordinuje činnosť všetkých
členov autorského tímu, ktorí sa pritom snažia reflektovať jeho umelecké
predstavy na základe vopred pripravenej réžijnej koncepcie. Úlohou režiséra je
pretaviť scenár/libreto do konkrétnej javiskovej podoby. Rozhoduje o tom,
akým jazykom bude dielo komunikovať s divákom, do akej miery bude popisné,
ako bude využívať symboly, akým spôsobom sa vytvoria požadované atmosféry, či
ako divákovi odovzdať potrebné informácie a myšlienky, ktoré má dielo obsahovať.
choreografia
V prípade tanečného diela režisér úzko
spolupracuje s choreografom (okrem prípadov, keď režisérom
a choreografom je tá istá osoba), keďže hlavným vyjadrovacím prostriedkom
je tanec. Choreografia je tvorivý proces, pri ktorom choreograf pracuje
s pohybovým materiálom tak, aby ho prispôsobil potrebám scény, aby
s využitím vlastnej invencie pohybom sprostredkoval myšlienky divákovi
a výsledkom bolo tanečné umelecké dielo. Choreograf si na základe námetu a
libreta (pričom nie je vylúčené, že je autorom obidvoch) volí jazyk,
ktorým bude tanečné dielo s divákom komunikovať – čo bude nositeľom
informácií, či pôjde len o tanečný prejav, či hovorené slovo, či použije
symboly, či divadelnú skratku, aký bude stupeň štylizácie a podobne.
Následne sa rozhodne pre pohybový slovník, ktorý v choreografii použije.
Pokiaľ je námetom iba prezentácia tanečnej zábavy a zvolený stupeň
štylizácie je nízky, pohybový slovník choreografie je v zásade totožný s pohybovým
slovníkom autentickej tanečnej predlohy. Čím vernejšie má byť tanec vyobrazený,
tým dôkladnejšie musí choreograf tanečný materiál predlohy poznať, aby
s ním mohol pracovať bez rizika jeho deformácie oproti predlohe. Pokiaľ je
však námet založený na sprostredkovaní rôznych emócií, odovzdaní konkrétnych
informácií, či dejovej línie, musí choreograf podriadiť pohybový slovník
námetu. Snaží sa v predlohe identifikovať motívy vhodné pre tú ktorú
emóciu (napríklad motívy vhodné pre agresívny pohyb, pre ukľudnenie, vhodné pre
zvýraznenie mužského alebo ženského elementu, vhodné na znázornenie
pozitívnych, či negatívnych emócií medzi hlavnými postavami, alebo pohyby,
ktoré môžu vyjadriť povahu postavy – lenivý, odvážny, najkrajšia a podobne).
Tanečný materiál potom volí tak, aby mohol tieto motívy použiť.
hudobná úprava
Na výslednej podobe tanečného diela sa obrovskou mierou
podieľa autor hudby. Hudobný podklad je neoddeliteľnou súčasťou pohybovej
stránky diela. Pre tanečníkov je jeho rytmická stránka podstatná pre synchrónny
pohyb, hudba môže zvýrazňovať akcenty v pohybe, môže vytvárať atmosféry
a dokonca môže byť aj nositeľom informácie, ktorú je potrebné
sprostredkovať divákovi. Pri diele s folklórnou tématikou je dôležitým
faktorom zvolený stupeň štylizácie. Pri nižších stupňoch sa nástrojové
obsadenie, melodika, harmónie a interpretačný prejav muzikantov približujú
autentickej predlohe. Hudobný upravovateľ v tomto prípade spolupracuje
s choreografom prevažne na výbere konkrétnych melódií a ich zoradení. Tu
si však treba uvedomiť, že tak ako choreograf aj na nižšom stupni štylizácie
s pohybom na scéne pracuje (pokiaľ teda ide o choreografiu a nie
napr. o prezentáciu pôvodnej podoby tanca improvizačnou formou, kde hudba
vzniká v danom okamihu na základe komunikácie medzi muzikantom
a tanečníkom), mal by aj autor hudobnej úpravy v rámci daných
mantinelov podporiť dianie na scéne, či len dbať vo výsledku o ucelený
hudobný tvar. V rámci vyšších stupňov štylizácie sa z hudobného
sprievodu stáva hudobné dielo, čo dáva skladateľovi viac príležitostí pre
autorský vklad. Komunikácia choreografa s hudobným skladateľom prebieha
v zásade dvomi spôsobmi:
1.
choreograf má podrobnú predstavu o hudobnom podklade k svojej
choreografii. Má vybraté hudobné témy, má predstavu o dĺžke jednotlivých
tém, vie presne, v ktorej časti potrebuje akú dynamickú zmenu. Skladateľ
v tomto prípade tvorí hudbu na základe týchto inštrukcií, jeho tvorivý
prínos spočíva predovšetkým v inštrumentácii a harmonizácii
jednotlivých tém.
2.
choreograf nemá podrobnú predstavu o hudobnom podklade. Vie presne, čo sa
bude v choreografii diať, v akej postupnosti pôjdu dynamické zmeny,
prípadne aká informácia má byť kedy sprostredkovaná divákovi. Táto predstava
choreografa v písomnej forme plní funkciu scenára/libreta. Skladateľ
v tomto prípade vytvorí vlastnú predstavu zhudobnenia scenára/libreta
a ponúkne ju choreografovi, ktorý následne tvorí pohyb na vytvorené
hudobné dielo.
Spolupráca
choreografa s hudobným skladateľom je veľmi intenzívna, nakoľko sa v procese
tvorby obidvaja navzájom ovplyvňujú a inšpirujú. Nie je preto zriedkavým
javom, že spoluprácu opakujú a stávajú sa autorskou dvojicou.
scénografia a kostýmy
Z hľadiska estetického pôsobenia
na diváka je veľmi významnou zložkou divadelnej tvorby scénografia.
„Scénografia je označením pre výtvarnú zložku divadla. Okrem toho sa jedná
o jeden z oborov divadelnej vedy, ktorý sa zaoberá výtvarnými prejavmi
v divadle z teoretického a historického hľadiska. Divadelný
výtvarník zaoberajúci sa scénografiou sa nazýva scénograf[2].“
Scénografia v sebe zahŕňa: architektonické
štruktúry, svetlo, projekciu, zvuk, kostýmy, objekty a rekvizity, ktoré sú
posudzované vo vzťahu k telu herca, textu, priestoru, v ktorom sa
predstavenie odohráva a umiestneniu diváka.[3]
Scénograf navrhuje scénické riešenia režisérovi na
základe jeho umeleckých predstáv, ale aj praktickej funkčnosti požadovanej
scény. Zohľadňuje taktiež pripomienky choreografa, ktorému vytvára tanečný
priestor. Scénografia musí mať svoj priebeh a príbeh, rodí sa
v procese inscenácie a má svoju poetiku a logiku. „Scénografia
je integrujúci dialóg spájajúci motorické s estetickým , telesné
s duchovným. Pomáha širokou škálou svojich možností prispieť
k zmysluplnému dopadu na diváka a podčiarknuť zmysel divadelnej
produkcie. Scénografia má provokovať režiséra, inšpirovať herca
a prekvapiť diváka[4].“
Kostýmový výtvarník musí vo svojich návrhoch vždy
kombinovať umeleckú a praktickú stránku. Vychádzajúc z námetu,
scenára, požiadaviek režiséra a choreografa musí vytvoriť také kostýmové
riešenia, ktoré zohľadňujú umelecký zámer výsledného diela, spĺňajú požadovanú
funkčnosť a zároveň dovoľujú interpretom vykonávať predpísané pohyby. Pri
nižších stupňoch štylizácie ľudového tanca nie je funkcia kostýmového návrhára
potrebná a použijú sa originály, prípadne repliky krojov. Drobné úpravy
pre javisko prevezme choreograf, alebo umelecký vedúci telesa. Pri
štylizovaných podobách je však úloha výtvarníka mimoriadne dôležitá, nakoľko
platí pravidlo, že rovnaký stupeň štylizácie sa musí odraziť vo všetkých
zložkách tanečného diela a to v pohybovej, hudobnej aj výtvarnej.
dramaturgia
Do autorského tímu patrí
a významne sa na výslednom tvare podieľa aj dramaturg. Dramaturgia patrí
do divadelnej tvorby, najmä tvorby dramatického textu a procesu
inscenovania ako jeden zo základných stavebných kameňov už od 18. storočia[5].
Dramaturgia rieši problémy správneho prenesenia textu na javisko, dramaturg sa
pozerá na vznikajúce dielo z pohľadu diváka. Snaží sa nájsť čo najlepšie
scénické riešenie pre daný okamih podľa logiky a situácie inscenačného
zámeru, pričom berie do úvahy aj účinkujúcich, aj budúce publikum. Dramaturg sa
tak stáva v procese tvorby akýmsi oponentom režisérovi a snaží sa
ustriehnuť výpovednú hodnotu a čitateľnosť diela. Možno povedať, že je
medzičlánkom medzi osobou, ktorá hovorí a osobou, ktorá počúva. Hľadá
logické napojenia jednotlivých obrazov, vníma dramaturgickú krivku a kompaktnosť
celého diela, hľadá logiku v postupnosti scén, pýta sa na motivácie
konania jednotlivých postáv, napomáha tomu, aby sa dielo stalo pre diváka
čitateľným. „Zavádzanie termínu dramaturgia pri rozprávaní o tvorbe
zrkadlí potrebu všetkých zaangažovaných tvorcov uvažovať o skladbe, forme
a komunikatívnosti diela a povahe myšlienok či prvkov v ňom
obsiahnutých[6].“
záver
Výsledné tanečné dielo je teda zmesou viacerých
umeleckých diel, pretože scenárista, choreograf, režisér, dramaturg, hudobný
skladateľ aj scénograf vniesli do diela svoj autorský vklad, ktorý vzájomnou
komunikáciu pri dodržaní réžijného zámeru zjednotili do kompaktného celku. Konečný
tvar je ešte mierne ovplyvnený samotnou interpretáciou umelcov (tanečníkov,
hercov, hudobníkov), ktorí sa snažia naplniť zámer režiséra a choreografa
osobným umeleckým vkladom.
[1] zdroj:
wikipedia
[2] zdroj:
wikipedia
[3] McKINNEY,
Josslin, BUTTERWORTH, Philip – The Cambridge Introduction to Scenography, New
York 2009
[4] CILLER,
Jozef – zdroj:
http://nitrianskagaleria.sk/event/pripravujeme-jozef-ciller-naco-je-scenografia/)
[5] HRIEŠIK,
Maja – Telesnosť súčasného divadla, Bratislava 2012 (str. 35 – 42) ISBN
978-80-89484-01-0
[6] HRIEŠIK,
Maja – Telesnosť súčasného divadla, Bratislava 2012 (str. 35 – 42) ISBN
978-80-89484-01-0
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára