Kľúčové schopnosti interpreta ľudového tanca

(tento príspevok odznel na konferencii, ktorá bola sprievodným podujatím na Bystrickej folklórnej Haravare 2011)

Vo svojom príspevku sa chcem venovať základným kritériám kladeným na interpreta ľudového tanca a schopnostiam interpreta týmto kritériám vyhovovať. Pod pojmom interpret ľudového tanca budem v tomto prípade rozumieť tanečníka pôsobiaceho v rámci scénického folklorizmu, nakoľko “pôvodní nositelia” si osvojovali svoj tanec za iných podmienok, ktoré spolu s historicko-umeleckou hodnotou ich tanca nie sú predmetom tohoto príspevku. Môj záujem je teda orientovaný na interpretov, ktorí pristupujú k ľudovému tancu z externého prostredia, snažia sa ho v čo najväčšej miere zvládnuť a následne s pridaním vlastného umeleckého vstupu uviesť na javisku. Cieľom tohoto príspevku je pomenovať a priblížiť niektoré apekty interpretačnej problematiky a tým prispieť k otvoreniu diskusie na túto tému v širších i odbornejších kruhoch.

Schopnosť osvojiť si charakter pohybu a štýlotvorné regionálne znaky

            Od interpreta ľudového tanca sa bežne vyžaduje zvládnutie tancov z rôznych regiónov Slovenska, či mimo neho. Jedna z definícii tanečného regiónu hovorí, že ide o územie, ktorého tradičné hudobno-tanečné prejavy nesú spoločné znaky. Tieto znaky je pre interpreta nevyhnutné identifikovať, prakticky ich zvládnuť a v prípade potreby aplikovať na konkrétny tanec. Táto schopnosť v tanečnej interpretácii je nevyhnutná pre zachovanie regionálnych odlišností v javiskovom prevedení ľudového tanca a to aj v tom prípade, keď ťažisko choreografie nie je postavené na týchto odlišnostiach. Zjednodušene povedané, interpret bude schopný aj pri vyšších formách štylizácie pohybu zostať v tanečnom charaktere daného regiónu. Dôležitý je pri tom fakt, že to dokáže robiť vedome podľa požiadaviek choreografa. V prípade, že pohybové stereotypy tanečníka vytvárajú požadovaný dojem regionálnej príslušnosti, tento ich však nedokáže vedome ovládať a meniť podľa potreby (napríklad pri iných tanečných regiónoch), nemôžeme hovoriť o osvojení si týchto znakov. Za štýlotvorné znaky môžeme považovať napríklad:

- tanečné motívy a ich prevedenie - okrem motívov, ktoré sa nachádzajú v jednoduchých obmenách vo viacerých regiónoch, existujú motívy špecifické pre daný región a niekedy aj pre konkrétny tanec. Správne priradenie motívov k tancu môže pomôcť k stotožneniu sa s regionálnym štýlom. Pri prevádzaní motívu je dôležité zvládnuť dynamiku pohybu, akcenty, správne držanie tela, energiu vynaloženú pri pohybe, prácu s ťažiskom tela a podobne. Tieto aspekty sa dajú určiť analýzou predlohy (videozáznam z výskumu, poznatky od informátorov a podobne)

- perovanie - môžeme zadefinovať ako opakujúci sa pohyb tela po vertikálnej osi spôsobený ohýnaním sa členkových, kolenných a bedrových kĺbov. Tento pohyb hrá v ľudovom tanci kľúčovú úlohu, pretože na rozdiel od iných tanečných techník sa vyskytuje takmer vo všetkých tanečných motívoch. Perovanie dokonca môžeme chápať nielen ako jednu z vlastností tanečného motívu, ale dá sa vnímať aj ako základný pohybový model celého tanca. Môžeme rozlišovať tance v perovaní váhou (na tzv. ťažkú dobu je pokles) alebo ťahom (na ťažkú dobu je návrat tela), rovnomernom, tvrdom, mäkkom perovaní a dokonca v mnohých tancoch môžeme identifikovať akýsi pohybový vzorec (myslíme tým pohyb po vertikále), ktorý je nemenný aj pri viazaní viacerých tanečných motívov na seba. Snaha o zachovanie správneho perovania v konkrétnom tanci čiastočne určuje výber aj sled tanečných motívov, ktoré interpret použije.

- celkový charakter pohybu môže interpret v rámci analýzy odsledovať pri pohľade na vonkajšiu formu tanca. Ide o celkové držanie tela pri tanci, pohyby rúk alebo priestorovú kresbu tanca. Tu je však dôležité rozlíšiť individuálne prejavy od regionálneho štýlu. V tomto prípade je nevyhnutné analyzovať pohyb viacerých informátorov a komparáciou identifikovať tieto znaky.

            Schopnosť rytmického vnímania

            Ľudový tanec je založený prevažne na rytmickom pohybe dolných končatín. Okrem tanečných motívov, ktoré sú založené priamo na zvukovej rytmizácii (využívajú dupnutia, tlesky a čapáše) aj motívy, ktoré nevydávajú zvuk (tzv. ľahké), majú presne určený rytmus prevedenia. Metrorytmický pulz v hudobnom sprievode v mnohých prípadoch rytmus tanečných motívov zohľadňuje a zvýrazňuje. Rytmickú stránku ľudového tanca môžeme vnímať v niekoľkých rovinách:

- rytmus tanečných motivických radov – tento je ovplyvnený najmä prenášaním ťažiska z jednej nohy na druhú (rytmickú zmenu prináša napríklad premenný krok), základným perovaním v tanci (napríklad pri tanci ťahom sa prenáša prízvuk na neprízvučnú dobu) a konkrétnou motivikou daného tanca (tance bohaté na motívy, ktoré sa v rýchlom slede striedajú sú spravidla rytmicky náročnejšie)

- polyrytmia – vnímanie viacerých rytmov súčasne. Pri čapášových motívoch je bežné, že napríklad nohy vytvárajú iný rytmus (dupy, zrazy nôh o seba), než ruky (údery o stehno, čižmu a tlesky). Interpret musí dokázať vnímať každý rytmus osobitne zároveň s výsledným rytmom čapášového motívu. Pri skupinovom tanci musí interpret vnímať svoj rytmus v kontexte ostatných rytmov okolo seba.

- hudobná fráza – v ľudovej hudbe sa okrem pravidelných hudobných fráz (spravidla 8 taktov v jednej fráze) vyskytujú aj melódie s nepravidelným frázovaním (5 taktová fráza, 3 taktová fráza, prípadne rôzne dĺžky fráz v jednej melódii). Vzťah tanečnej a hudobnej frázy je v jednotlivých tancoch odlišný a preto interpreti musia mať na jednej strane schopnosť prispôsobiť svoj tanec hudobnej fráze a na druhej strane schopnosť udržať vedome tanečnú kombináciu mimo hudobnú frázu (samozrejme pri zachovaní hudobného tempa a tanečného rytmu).

            Schopnosť improvizácie

            Pod pojmom „improvizácia“ v ľudovom tanci rozumieme spôsob tancovania, pri ktorom tanečník netancuje vopred naučenú choreografiu (čiže chronologicky zapamätaný sled motívov a priestorových zmien), ale pracuje s motívmi, motivickými väzbami a tanečnými dielmi podľa vlastného uváženia, pričom dodržiava zaužívané pravidlá a vnútornú štruktúru tanca. To znamená, že okrem „tanečnej pamäte“ využíva aj vlastné tanečné cítenie. Pred nástupom folkloristického hnutia a scénického pohľadu na tradičný tanec, bola improvizácia súčasťou takmer všetkých tancov. V minulosti bola práve improvizácia nositeľom inovačných tendencií v interpretačnom i v tvorivom procese ľudového tanečného umenia.

            Osvojenie si schopnosti improvizovať je náročnejšie ako naučenie sa konkrétnej choreografie, pretože improvizácia vyžaduje od tanečníka jeho samostatné rozhodnutia v priebehu tanca. K tomu je potrebné poznať a pamätať si jednotlivé tanečné motívy, motivické väzby, motivické rady a funkciu motívov a motivických väzieb, zároveň sa musí vedieť orientovať v hudbe, hudobnej fráze a vedieť k nej priradiť správny motív, či motivický rad v priebehu tanca. Taktiež musí na základe vlastného cítenia radiť motívy za sebou a striedať tanečné diely tak, aby vo svojom tanci pracoval s dynamikou, gradáciou, dokázal viesť partnerku (prípadne partnerka musí vedieť reagovať na impulzy od partnera), aby jeho tanec spĺňal okrem technickej stránky a charakterovej čistoty aj estetickú stránku.

            Dalo by sa namietať, že nácvik schopnosti improvizovať v ľudovom tanci nie je v podmienkach scénického folklorizmu dôležitý, som však presvedčený táto schopnosť výrazne ovplyvňuje duševnú stránku interpreta v pozitívnom slova zmysle. Improvizácia v ľudovom tanci nie je možná bez dokonalého poznania vnútornej štruktúry daného tanca. Nácvik improvizácie je teda nevyhnutne spojený so získaním teoretických informácií a dôležitý fakt, že improvizujúci tanečník sa stáva zodpovedným za svoj tanečný prejav, prináša veľmi hlboké osobné zainteresovanie interpreta do tejto problematiky. Tým sa podporuje pozitívny vzťah k tancu samotnému.

            Schopnosť pracovať s tanečnou pamäťou

  Počas interpretačnej a pedagogickej praxe v oblasti ľudového tanca a práce s improvizáciou som dospel k dvom základným požiadavkám na pamäť interpretov:

-         požiadavka chronologicky si zapamätať sled tanečných motívov, priestorových zmien a melódií,

-         požiadavka zapamätať si objem jednotlivých motívov a motivických väzieb patriacich k danému tancu a ich funkciu v rámci vnútornej štruktúry tanca.

V prvom prípade ide o učenie sa naspamäť. Je jedno, či ide o zapamätanie si textu, sledu nejakých obrazcov, postupnosti čísel alebo pohybov. Úloha vyžaduje dobre rozvinutú pamäť pre časové usporiadanie. Rozvíjať tento druh pamäte je pre tanečníka dôležité najmä pre nácvik choreografie, ale takisto aj pre nacvičovanie motivických väzieb a radov.

Na zapamätanie si vzťahov medzi motivickými väzbami v štruktúre tanca pracuje u tanečníkov pamäť pre významy. Tanečníci si nemusia pamätať chronologické usporiadanie motívov, ale ich funkciu, spôsoby použitia a vzťah k ostatným motívom. Ak si tanečník nebude schopný vybaviť tieto pravidlá počas tanca, nebude vedieť improvizovať, aj keď by bol technicky na vysokej úrovni.

Schopnosť zapamätať si chronologický sled motívov a pohybu v priestore ako aj vzťahy medzi motivickými väzbami môžeme označovať ako tanečnú pamäť.

Tanečnú pamäť môžeme rozdeliť tiež na dlhodobú a krátkodobú. Tréning dlhodobej pamäte je zvyčajne zabezpečený častým opakovaním choreografií na skúškach a predstaveniach a tanečník je schopný udržať v pamäti niekoľko hodín tanečných pohybov. Tréning krátkodobej pamäte býva podceňovaný a v takom prípade majú interpreti zníženú schopnosť okamžite zopakovať práve videné tanečné kombinácie.

            Telesná pripravenosť na pohybovú záťaž

Aby bol interpret schopný zvládať fyzickú záťaž spôsobenú častými tréningami, predstaveniami, nárazovými extrémnymi výkonmi, musí udržiavať svoje telo v permanentnej pripravenosti. Javisková podoba tanca si v mnohých prípadoch vyžaduje jeho fyzicky náročnejšie prevedenia. Choreograf použije v krátkom časovom úseku zhustené množstvo efektných a náročnejších motívov, čo si vyžaduje kondičnú prípravu na strane interpreta. V rámci štylizácie sa mení aj pohybový rozsah tanečnej motiviky. Pri predstavení, ktoré je zložené z tancov z viacerých regiónov sa interpret stretne so skočnými motívmi, odzemkovými motívmi, motívmi, pri ktorých sa partnerka zdvíha nad hlavu a to v takých tempách a následnostiach, v akých sa ľudový tanec vo svojom prirodzenom prostredí nepohyboval. Preto sú kondičné, posilňovacie a strečingové cvičenia nevyhnutnou súčasťou tréningového procesu interpreta ľudového tanca.

Mgr. art. Stanislav Marišler, ArtD.

odborný asistent na Katedre tanečnej tvorby, VŠMU Bratislava