Translate

17. 1. 2013

Autentika, štylizácia, tvorba... Vieme, o čom hovoríme?

(tento príspevok je uverejnený v zborníku z konferencie s názvom "Folklorizmus a jeho fenomény včera a dnes" konanej 23.10.2009 pri príležitosti 1. ročníka festivalu "Bystrická folklórna Haravara")


Pri svojej práci sa často pohybujem v prostredí folklórnych kolektívov. Pri príležitosti ich nácvikov a vystúpení sa stretávam s ich členmi, neraz som si pri tom všimol, že si „folkloristi“ veľmi často navzájom  (a to i pomerne ostro) vymieňajú názory a dojmy z prezentovaných choreografií, hodnotia dianie v tanečnom svete, či svojom súbore. Spoločnou črtou týchto rozhovorov je jav nesprávneho pochopenia a interpretácie niektorých základných pojmov vo vzťahu k tanečným prejavom. Z tohto dôvodu som si za tému svojho príspevku zvolil objasnenie troch, podľa mňa kľúčových pojmov pre prácu folklórneho súboru. Keďže pôsobím ako pedagóg ľudového tanca, budem tieto pojmy aplikovať práve na svoj odbor.


     V rámci javiskového spracovania ľudového tanca sa často dostáva do popredia otázka, či majú folklórne kolektívy ísť cestou autentiky alebo, ako sa hovorí robiť štylizáciu. Túto dilemu riešia vedúci ale aj členovia folklórnych súborov, no a v neposlednom rade sú aj predmetom diskusií odbornej verejnosti. Členovia folklórneho hnutia sa na základe príklonu k tomu, či onomu "filozofickému prúdu" delia do dvoch táborov. Samostatnú kategóriu v týchto úvahách predstavujú profesionálne folklórne telesá. Pomerne prekvapujúco sa touto otázkou začali zaoberať už aj niektoré folklórne skupiny. Aj keď sa pojmy autentika a štylizácia používajú v spomínaných debatách veľmi často, stáva sa, že diskutujúci vlastne nevedia presne popísať, čo si pod nimi predstavujú. Jednoducho dochádza k akýmsi nevedomým terminologickým zámenám.

Pod pojmom autentický uvádza slovník cudzích slov vysvetlenie: „pravý“, „pôvodný“, „hodnoverný“. Vo svete folklórneho hnutia môžeme za autentický tanečný prejav považovať tanec, prevádzaný vo svojom pôvodnom prostredí a pôvodnej funkcii. To znamená, že autentickú podobu napríklad tanca Družbovskí zo Zámutova môžeme vidieť len v Zámutove na skutočnej svadbe so skutočnými družbami. Takýto tanec v prvom pláne nie je určený pre divákov, čo býva v prípade jeho javiskového predvádzania presne naopak. Akýkoľvek vedomý zásah do tanca sa preto už považuje za formu štylizácie. Z uvedeného vyplýva, že pojem autentický tanec sa v súvislosti s javiskovým folklorizmom používa nesprávne. S nadsadením povedané, každý, kto tancuje autentiku na javisku, vlastne dokázal nemožné, pretože tieto dva výrazy sa v podstate navzájom vylučujú.

Za štylizáciu považujeme zásahy do pôvodného materiálu. Poznáme niekoľko jej stupňov:

  1. transkripcia, imitácia alebo citácia je najjednoduchšou formou štylizácie, kedy ide o doslovný prepis, prenos pôvodného tradičného materiálu do iného, nie pôvodného prostredia
  2. úprava – nevyhnutné zásahy do pôvodného materiálu, aby spĺňal požiadavky scény, resp. uvedenia v inom, nie pôvodnom prostredí
  3. nižšiavyššia štylizácia – autor sa v zásade pridŕža predlohy, pričom miera štylizácie závisí od jeho tvorivého zásahu
  4. kompozícia – autor tiež vychádza z pôvodnej predlohy, ale len symbolicky, inšpiratívne

Dilema, či sa má folklórny súbor uberať cestou autentiky alebo štylizácie, sa teda zmenila na dilemu, či robiť nižšie alebo vyššie formy štylizácie. Toto je už na rozhodnutí každého umeleckého vedúceho súboru. Avšak je dôležité uvedomiť si, že štylizácia neexistuje ako samostatný typ tanca. Keďže štylizujeme folklórnu, tradičnú predlohu, musí byť kontakt s ňou zrejmý (hoci aj vzdialený – záleží od stupňa štylizácie). Na Slovensku však často dochádza k takým situáciám, kedy k choreografii, ktorá je prezentovaná ako štylizácia nejakého tanca, nie je možné priradiť predlohu. Niekedy sa za slovom štylizácia totiž skrýva neznalosť pôvodného materiálu: choreograf jednoducho vymyslí pohyby, ktoré potom prezentuje ako štylizovanú verziu tanca. Príčinou môže byť aj jav, ktorý nazývame štylizácia štylizovaného. K nej dochádza vtedy, keď si choreograf ako predlohu k štylizácii zoberie už predtým štylizované dielo. Pri takejto dvojitej úprave dielo stráca kontakt s pôvodnou predlohou a hoci môže byť po umeleckej stránke hodnotné, klesá na obsahovej a odbornej kvalite.

Štylizácia teda nemôže existovať bez dôkladného poznania predlohy – čiže pôvodného ľudového tanca. Tu je nutné si uvedomiť, že ľudový tanec nie je jeden, ale že toto označenie zahŕňa v sebe desiatky jednotlivých tancov z rôznych regiónov a lokalít. Pre ich dokonalé poznanie je dôležitá ich analýza, pretože viac informácií dáva väčší priestor aj pre štylizáciu. Úplné osvojenie si predlohy zároveň zabezpečuje odbornú kvalitu spracovaného tanca, pretože o tom, ako jednotlivé ľudové tance vyzerali v období pred ich masovou nivelizáciou (teda pred 2. svetovou vojnou) máme vedomosti. Sú to historické fakty, ktoré sú v podstate nespochybniteľné. Analýza predlohy určuje o aký typ tanca ide (mužský, ženský, krútivý, párový a podobne), aká je jeho regionálna príslušnosť, štýlotvorné a charakterové znaky, jeho tanečné motívy, vzťahy medzi nimi a aké sú pravidlá pri jeho tancovaní. Tieto informácie sa potom dajú zohľadniť v javiskovom predvedení tanca v závislosti od zvoleného stupňa štylizácie.

Práca s ľudovým tancom v rámci nižších foriem štylizácie je prínosná najmä z hľadiska uchovania pôvodných foriem tradičnej kultúry. Autentickú, tradičnú podobu tancov je v dnešnej dobe možné vidieť už len málokde, pôvodných nositeľov je čoraz menej a mnoho tancov už existuje len vo forme starého videozáznamu z výskumov profesionálnych dokumentačných pracovísk (napríklad Slovenská akadémia vied, alebo Národné osvetové centrum). 
Javiskový folklorizmus produkuje zväčša len vyššie štylizované podoby týchto tancov, dokonca sú často tieto podoby prezentované ako autentický tanec, čo býva vyslovene zavádzajúce. Návrat k citácii a imitácii je často veľmi prácny a náročný, vyžaduje si čas na analýzu, čo mnohých tvorcov odrádza.

Štylizovanie tanečných motívov sa najčastejšie využíva z nevyhnutnosti vytvoriť určitú zmenu nálady na javisku, prípadne v snahe vyjadriť tancom niečo iné, než len tanec samotný. 

Ľudový tanec ako taký bol najčastejšie prejavom radosti. Napríklad na vyjadrenie smútku existuje široký repertoár piesní, ale žiadne tance. Preto, ak chce choreograf navodiť tancom na javisku inú, než veselú atmosféru, je nútený upraviť jednotlivé tanečné motívy a prispôsobiť ich svojim potrebám. Spravidla si túto úpravu vyžiada už samotný hudobný podklad, pretože tanečné motívy v pôvodnom prevedení s ním nekorešpondujú. Tanečníci tiež môžu znázorňovať napríklad vodnú hladinu, stromy, konský záprah, ovce na salaši, hrnčiarsky kruh, tkáčsky stav (použité napríklad v SĽUKu a Lúčnici) atď. Vtedy je takmer nutnosťou, vytvoriť si vlastný pohybový slovník, ktorý vychádza z motivickej výbavy konkrétneho tanca, vizuálne však vytvára požadovaný efekt (či už je to pridaná práca rúk, iné držanie tela, či úprava samotných tanečných motívov). Pri takýchto úpravách je však dôležité dodržať rovnaký stupeň štylizácie vo všetkých zložkách diela, a to v tanci, hudbe, kostýme aj scéne. Dôležitá je pri tom práca choreografa, ktorý sa pre stupeň štylizácie rozhoduje na základe svojej predstavy o výslednom diele. Cieľom štylizácie by teda rozhodne nemala byť len štylizácia samotná. Dielo potom pôsobí rozpačito až komicky, pretože v takomto prípade nemajú upravené tanečné motívy žiadny význam, sú len zoradené za sebou a samotní interpreti im nerozumejú (v horšom prípade veria, že tancujú „autentickú“ podobu tanca).

Tretím pojmom, ktorému chcem venovať pozornosť, je tvorba. Tvorbe sa u nás venuje málo pozornosti a to čiastočne aj preto, že býva zamieňaná s pojmom štylizácia. Je pravda, že štylizácia je tvorivý proces, neznamená to však, že tvoriť sa dá len štylizáciou pohybového slovníka tanca. Pod tvorbou si môžeme predstaviť vytvorenie tanečného umeleckého diela. To, do akej miery bude dielo štylizované, nemá priamy vplyv na jeho hodnotu. Štylizáciou tanečných motívov si choreograf pripravuje pohybový slovník, ktorý bude v diele používať. Kvalita výsledku však nezahŕňa len kvalitu tanečných motívov. Choreografické dielo je výsledkom splynutia viacerých zložiek, akými sú napríklad priestorová kresba, dynamika, dramaturgia, pohybový slovník, kostým, hudobná a výtvarná stránka. Tam, kde sa v predstavách začínajúcich choreografov ľudového tanca končila práca a tvorba, tam je len jej začiatok – zvolenie si stupňa štylizácie a vytvorenie si pohybového slovníka.

     Tvorbe by sa z môjho pohľadu mala venovať najväčšia pozornosť, pretože hlavná činnosť folklórnych súborov je javisková produkcia, ktorá si tvorivý zásah priamo vyžaduje. Tvorivo sa dá pristupovať k všetkým stupňom štylizácie a hľadať pri tom nové uhly pohľadu a iné formy prezentácie ľudového tanca. Takisto si treba začať všímať aj tvorcov a choreografov, pretože prezentované diela nie sú len prezentáciou konkrétneho tanca, či daného folklórneho súboru, ale hlavne ich osoby. Popri seminároch o autentických podobách tanca, či jeho stupňoch štylizácie, sú potrebné aj semináre o tvorbe, pretože väčšina priaznivcov a laických fanúšikov ľudového tanca sa s ním stretáva práve prostredníctvom javiska a choreografií.

     Všetky tri pojmy – autentika, štylizácia a tvorba, sú spolu navzájom úzko prepojené, aj keď každý z nich predstavuje samostatnú problematiku. Výsledky skúmania autentických foriem tanca sú východiskom pre rôzne stupne štylizácie a tvoria materiálovú základňu pre javiskovú tvorbu. Tvorba, aj keď hľadá nové cesty a formy prezentácie, musí vychádzať z pôvodnej ľudovej kultúry a priznávať sa k nej – pokiaľ hovoríme o javiskovej tvorbe v ľudovom tanci.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára